California, here we come…part 1

Určite poznáte tú pieseň z O.C. California…califooornia, califooornia, here we coooome…úplne mi to hrá v hlave, keď si spomeniem na Kaliforniu. Rovnako mi tam však hrá ďalších 20 pesničiek, ktoré sme dookola počúvali na našom výlete po juhozápade USA v júni 2018. Nebola to len Kalifornia, ktorú sme navštívili. V podstate sme počas 11 dní zabrdli do 4 štátov (Kalifornia, Arizona, Utah a Nevada), navštívili sme 10 miest, 5 národných parkov, vďaka čomu náš tachometer na konci cesty ukázal vyše 4 300 prejazdených kilometrov autom. Hell yeah.

1nasa trasa

Toť v skratke náš itinerár:

Deň 1 (8.6.2018) – 14:30 stretnutie v Alamo Rental Cars, (L.A.), presun do mesta Kingman

Deň 2 (9.6.2018) – Grand Canyon, Monument Valley, presun do mesta Page

Deň 3 (10.6.2018) – Lower Antelope Canyon, Horseshoe Bend, presun do Las Vegas (náhodný prechod cez Zion National Park), večer v LV

Deň 4 (11.6.2018) – Las Vegas

Deň 5 (12.6.2018) – nahodili sme bleskové tempo, lebo – Death Valley (Dante´s View, Mesquite Flat Sand Dunes), Sequoia National Park a presun do mesta Fresno

Deň 6 (13.6.2018) – Yosemite National Park a presun do mesta San Francisco

Deň 7 (14.6.2018) – San Francisco, presun do Monterey

Deň 8 (15.6.2018) – Monterey, Carmel by the Sea, Big Sur, presun do mesta Morro Bay

Deň 9 (16.6.2018) – Santa Barbara, presun do L.A.

Deň 10 (17.6.2018) – L.A. – Warner Bros. Studio, pláž

Deň 11 (18.6.2018) – L.A. – bicyklovanie po pobreží od Hermosa Beach až po Santa Monica Pier

Deň 12 (19.6.2018) – odlet do Kanady

Tento výlet sme absolvovali štyria, čo bola podla mňa najlepšia možná voľba aj z pohľadu zábavy aj z pohľadu finančného. Štartovaciu líniu sme mali trošku rozdielnu, nakoľko ja som letela z Vancouvru a ostatní z Viedne, ale v rovnaký deň, na začiatku júna 2018 sme sa všetci úspešne stretli v LA. Ja som doletela už doobeda okolo 10tej s tým, že moji spolucestovníci mali priletieť o 2hej poobede. Tak som sa odviezla do Alama, kde sme si už predtým zabezpečili auto strednej triedy (na túto transakciu bola potrebná kreditná karta) a povedala si, že všetko vybavím, kým všetci prídu, aby sme už potom nečakali. Našťastie alebo nanešťastie mi všetko, aj s presunom do Alama shuttle busom trvalo tak hodinu, auto som vybavila tak za 30 minút a potom som ďalšie tri hodiny nemala čo robiť. Koniec koncov, keďže sme chceli byť všetci zaregistrovaní ako vodiči, museli fyzicky a s vodičákom prísť k pultíku do Alama aj moji súputníci, takže moc sme si ten čas neskrátili (medzinárodný vodičák potrebné nebolo). Auto sme však vybavili veľmi výhodne – na 11 dní so všetkým možným poistením a so 4mi vodičmi nás to vyšlo 300 EUR. Na môj vkus naozaj smiešna cena. Dokonca, čo sa bežne v USA stáva, objednáte si auto cez internet, my sme mali Nissan Rogue, avšak na mieste nás poslali do rady s autami našej veľkosti a mohli sme si v konečnom dôsledku vybrať akékoľvek auto, ktoré tam vtedy stálo. Tak sme si pánkovia vybrali Jeep, lebo ako lepšie prejsť Ameriku ako na Jeepe a už sme fujazdili.

20180608_150745
Alamo – Drive Happy

Plán bol taký, že sa hneď v ten deň presunieme čo najbližšie ku Grand Canyonu. Už predtým sme si zajednali ubytovanie v meste Kingman, ktoré sa nachádzalo 2 a pol hodiny od Grand Canyonu a asi 5 hodín od LA. Nakoľko som ja nemala časový posun ako ostatní súputníci, bola som pripravená to odšoférovať. Však čo, to je trasa BA – KE. Lenže to som ešte nevedela, že zápchy v Amerike, a práve konkrétne v Los Angeles, nie sú ani zďaleka porovnateľné s tým, čo som kedy na Slovensku zažila. Okolo tretej sme šťastní a plní elánu vyrazili na cestu a do 20 minút sme boli v zápche sveta. Dve hodiny sme sa posúvali slimačím tempom, nadávajúc a ja takmer plačúc, nakoľko, keď som sa po 2 hodinách spýtala, či sa už aspoň niekam blížime, som zistila, že sme stále na predmestí LA. Entuziasmuz z cesty a z toho, že po pol roku vidím sestru rýchlo zmizol a nahradil ho únava a stres. Únava preto lebo napriek tomu, že časové pásmo som ja nemenila, ale spať som veľa nenaspala, lebo doprava vo Vancouvri je čarovne neprispôsobená akýmkoľvek aktivitám v ranných hodinách (ako odlet o 6tej ráno), ale o tom potom. A stres, lebo som prvý krát šoférovala na americkom kontinente a neverili by ste, aké iné zrkadlá títo blázni majú. Z nejakého dôvodu je ich mŕtvy uhol oveľa väčší, ale je to dosť rozdiel a ak nie ste zvyknutí, môžete veľmi ľahko do niekoho napáliť pri preraďovaní. Sama som to tiež zistila, až keď som skoro už narazila 😀

20180608_195456

Druhá dôležitá vec je, že u nich na diaľnici neplatí pravidlo obiehania z ľava. Ďalšou maličkosťou, ktorú je dobré vedieť pri šoférovaní aj v USA, aj v Kanade, je to, že na semafóre môžete odbáčať doprava aj keď svieti semafór na červeno. Rovnako je v oboch štátoch možné nájsť tzv. 4-stop križovatky, na ktorých proste ten, kto do križovatky príde prvý, prvý aj odchádza (žiadne pravidlo pravej ruky, každý má STOP, každý zastaví a kto prišiel prvý, má prednosť). Je to celkom haluz. Nie sú to veľké zmeny, ale chvíľu to trvá, kým si zvyknete. Na mojich spolupútnikov neustále napríklad trúbili, lebo vždy chúďatá zastavili na červenej, vyhodili blinker do prava a čakali. Ja osobne som na toto bola zvyknutá už z Kanady, takže som sa im to snažila pripomínať, ale nič strašné sa nestalo, pár trúbení sme prežili a po čase si všetci zvykli. Viac info o tom, aké rozdiely v doprave môžete v US a Kanade čakať nájdete tu.

20180608_174439
Chceš-nechceš, v Amerike treba vyskúšať McDonald´s

Rozhovorila som sa trošku o doprave 😀 ale podľa môjho názoru sú to dôležité veci, ak chcete do USA cestovať. Bez auta sa tam zaobísť ťažko, lebo nemáte šancu skoro nič potom vidieť. Amerika je extrémne rozlahľá, tak isto ako Kanada, a ak chcete vidieť aspoň z polovice toľko čo my, tak auto je nevyhnutnosť. Ale back to the story. Takže strastiplne sme sa presunuli do Kingmanu, kam sme prišli nakoniec o 11tej večer, ubytovali sa a šli konečne spať. V cene sme mali aj raňajky, no neočakávajte nič veľké. Sú to zväčša lievance, toasty, nejaký ten jogurt, sladké pečivo, káva, čaj. Možno banán a jablko, ale ovocie u nich moc neletí, aspoň nie v lacných moteloch. Kávu sme si vždy zobrali aj na cestu do auta a niekedy aj nejaký muffin sme do kabelky strčili. Motely, kde si raňajky nezakúpite, veľakrát majú ako keby také menšie pohostenie – predstavte si to ako coffee break na nejakej konferencii, čiže káva, čaj, suché sladké a slané pečivo. Ale lepšie ako nič. Celkom nás to milo prekvapilo, že je niečo takéto v cene ubytovania. Tak sme sa plní síl prvý deň vybrali do Grand Canyonu. Tri hodiny nám trvala cesta aj s nejakou zastávkou a kým sme zaparkovali až sme konečne dorazili na južnú časť kaňonu (South Rim). Vstup do amerických parkov je spoplatnený, ale je možné si kúpiť celoročný “pas”/kartičku, ktorá je platná pre väčšinu parkov. Takže, ak sa chystáte navštíviť viac parkov, určite je dobré kartičku si zakúpiť. Dá sa kúpiť buď online, ale bez problémov ju dostanete aj pri vstupe do ktoréhokoľvek parku. Myslím, že v tej dobe stála 80 USD a stačí jedna na auto (nie na osobu). Navyše, keďže je rok platná, ľahko ju na sociálnych sieťach predáte iným cestovateľom za zvýhodnenú cenu;)

DSC01000-4

DSC01167-2

Dorazili sme teda do Grand Canyonu a musím sa priznať, že prvé pocity, keď som samotný Grand Canyon uvidela boli, že to nemôže byť naozaj. Seriózne, Grand Canyon vyzeral jak nakreslený. Ako keby bol po celej dĺžke oblohy enormne veľký obraz, na ktorý sa pozeráte 😀 Bol to zvláštny pocit, ale zaujímavá vec. Našťastie sme nemali veľa turistov a čo je ďalšia výhoda, ako aj pri väčšine amerických turistických atrakcií, stačí zaparkovať, prejsť asi 10 metrov pešo a zrazu výhľad jak hrom. Takže žiadna snaha a výsledok fakt dobrý 😀 Najlepšie je, ak sa na chvíľu zastavíte a naozaj sa zamyslíte na tým, že niečo takéto vytvorila príroda, a vtedy vás dostane tá povestná “grandióznosť” samotného kaňonu. Osobne radím, berte si vodu, lebo keď sa prechádzate popri kaňone, ani neviete ako a ste vyprahlí, hlavne v júni, keď je tam vyše 35 stupňov a zrovna veľa obchodov tam naokolí nie je, len jedno turistické centrum, kde 0,5l vody nás zúfalcov, myslím, vyšla 3 či 4 doláre.

DSC01175-2

Tu sme strávili asi dve, dve a pol hodiny, a ešte sme mali pred sebou cestu do Page, kde sme v tú noc prespávali a čo bolo od kaňonu ďalších 2 a pol hodiny. Samozrejme, my sme mali veľké oči, však prvý deň výletu. Pre spolupútnikov to bol aj celkovo prvý deň na americkom kontinente, ktorý, chceš-nechceš, je úplne iný ako ten náš, a tak sme sa rozhodli, že aj napriek riadnej obkluke, pôjdeme sa ešte pozrieť na Monument Valley. Z Grand Canyonu sú to 3 hodiny.

DSC01202-4

Myslím, že sme tam dofrčali okolo pol 6 – 6 a jednou z atrakcií je možnosť prejsť sa takou scénickou cestou (scenic drive), ktorej okruh má 17 míl (27 km). Ževraj, je však potrebné ísť tak pomaly, že celá cesta trvá od 2 do 4 hodín. Scenic Drive je ale možné prechádzať len do 8:30 počas sezóny a neboli sme si istí, či by sme to stihli, tak sme sa na to vykašľali. Vstup do samotného parku mal byť spoplatnení – myslím, že píšu, že 10 USD (neviem, či na osobu, zväčša sa ráta auto a nie osoby v ňom, tak je to aj pri národných parkoch v US), ale od nás nikde, nikto, nič nechcel, takže sme to mali zadarmo 😀 Auto sme odstavili a popravde, keď som došla na toto miesto, bola som nadšená. Neviem, čím to bolo. Grand Canyon je úžasný, ale toto ma úplne dostalo. A ešte neskôr, keď sme sedeli na okraji “doliny” a užívali si výhľad pri západe slnka na tie ešte oranžovejšie “monumenty” ako boli predtým, vtedy som sa do Ameriky zamilovala.

DSC01254-2

Vtedy som si povedala, že predsa len majú byť aj oni na čo hrdí, lebo ja osobne som nikdy nič také nevidela. Mám kamarátov, ktorí tam boli a Monument Valley ich neoslovilo vôbec. Pre nás to bol jeden z najlepších zážitkov. Možno to bolo preto, že to bol jeden z prvých zážitkov. Možno preto, lebo západ slnka každý zážitok posilní. Možno preto, že sme ani neočakávali, že sa tam ocitneme a predsa sa nám to podarilo. A možno preto, že som predtým v živote nič také nevidela. Nech už je to akokoľvek, tak za mňa jednoznačne jeden z najlepších zážitkov z celého zájazdu.

Ale “stay tuned” lebo prídu aj iné zážitky 😀

DSC01274-3

*update apríl 2020.: musím sa priznať, že po príchode z amerického tripu som zistila jednu veľmi nepríjemnú vec. Popri vymieňaní SD kariet v Go Pro kamere som náhodne jednu stratila. Bola to práve karta, kde bolo asi 250 videí z prvých dní nášho výletu. Sto čertov do mňa je slabý výraz pre to, aká naštvaná (a sama zo seba sklamaná, že som nedávala väčší pozor) som bola. Snažila som sa síce počas cesty zálohovať videá na Google Disc, ale internet v hoteloch bol celkom biedny na to, aby to zvládal, a tak sa mi podarilo zachrániť, len veľmi malé množstvo z nich. Čo je ale záhadou…po skoro dvoch rokoch od nášho výletu som úplnou náhodou našla na Google úložisku ďalších asi 40 videí z nášho prvého dňa. Netuším, akým spôsobom sa tam dostali, asi keď som sa ich snažila nahrať na disk, sa nejak uložili na úložisku, neviem. Zistila som to až pár dní dozadu a tak som sa tešila, že som narýchlo spravila aj zostrih nášho prvého dňa amerického výletu…a tu je výsledok:

A ešte krátke videjko k tomu, ako vyzeral celých 11 dní nášho výletu: