Óda na Rocky Mountains alebo o tom, ako mám niekedy fakt šťastie

Už to bude rok…co jsme byli v Rockieeees. Presne v tomto čase, rok pred, sme sa s Paťom vybrali na jeden z najlepších roadtripov môjho života. A pri tom to nebol nejaký romantický bezproblémový výlet – zažili sme kadečo (však k tomu sa dostaneme) 😀 Ale strasti, ktoré na nás počas cesty číhali (prípadne sme si ich vyrobili sami :D) sa ani zďaleka nevyrovnali zážitkom pozitívnym. Teda oprava, nie pozitívnym, ale neskutočným, takým tým “once in a lifetime” zážitkom.

P1030143
Šťastie najväčšie

Zvyčajne by som začala, že “požičali sme si auto v požičovni….náš itinerárik vyzeral takto a takto”, ale výnimočne by som chcela ladiť tento článok ináč. Asi je to tým, že celý týždeň mám taký kanadsko-nostalgický, a teda dnešný článok pojmem ako ódu na Rockies a na to, čo človek môže zažiť…len musí chcieť :D.

V prvom rade musím povedať, že Rocky Mountains sú úchvatným miestnom. Jazerá, ktoré sa tam nachádzajú sú viac ako megastické a doteraz mi idú zimomriavky po tele, keď si spomeniem na tú krásu. Moraine Lake je dokonca ževraj najčastejšie fotografovaným jazerom na svete a úúúplne chápem prečo. Na druhej strane, u mňa vyhralo Peyto Lake – a aj na to mám dobrý dôvod.

cof
Moraine Lake

To je tak…v dobe, keď sme sa s Patričenkom vybrali na tento trip sa celý môj kanadský život blížil ku koncu. A aj napriek tomu, že som si v tej dobe plne uvedomovala, že by som v Kanade nemohla žiť dlhodobo, som si rovnako plne uvedomovala, že na mne táto krajina zanechala nezmyteľné stopy a že navždy pojme jedinečné miesto v mojom srdci. Už aj vo Vancouvri som vtedy fungovala štýlom “zažiť, čo najviac” a s touto vervou som sa pustila aj do nášho výletu. Neexistovala možnosť, že by som odišla z Kanady a nevidela Rockies.

P1020985
Niekde po ceste…menší výhľadík 😀

Nezastavili ma predpovede počasia, nezastavila ma chrípka a nezastavil by ma ani obrovský medveď v strede cesty. Rockies som musela vidieť a vidieť som musela aj dve jazerá, ktoré som si vysnívala ešte dávno predtým ako sme sa pre výlet rozhodli.

Myslím, že vďaka tomuto nastaveniu to všetko tak úchvatne vyšlo. Popravde sama neverím tomu, ako všetko zapadlo tam, kam malo a mne sa splnilo všetko, čo som chcela.

cof
Peyto Lake

Už zo začiatku som tušila, že výlet nebude taký idylický, ako som si ho predstavovala. Lebo počasie. Ono je celkom ťažké vychytať dobré počasie v Rockies. Sú asi dva mesiace, možno mesiac, kedy neprší, nesneží, nie je hmla alebo požiare. A táto kombinácia značí len jediné – viac turistov. Čo si narýchlo spomínam, zo 4 kamošov, ktorí sme Rockies absolvovali – jeden mal krásne počasie (jún – všetko bolo dobre), druhý kamoš bol moc skoro (máj) – všetko bolo zamrznuté a pod snehom (videl teda krásne hory, jazerá vidieť nebolo :D). Tretia kamoška bola v júli – požiare v celej Alberte aj BC (nevidela ani jazerá, ani hory). My sme boli na začiatku septembra – hmla a prvý sneh 😀 (jazerá našťastie nestihli zamrznúť, ale hmla nám celkom život znepríjemnila, a vlastne aj ten sneh).

cof
September v Kanade 😀

Podstatou veci bolo, že na trvanie nášho výletu všetci hlásili dážď (a hmlu). Tak ja, bojovník, ktorého nič nezastaví, som nám nabalila pršiplášte a gumáky. Pre istotu som si zabalila aj zimnú bundu, že však človek nikdy nevie a auto odnesie.

cof
Výbavička

Chceli sme väčšinu času stanovať, tak aby som mala niečo na seba v noci, keď bude teplomer klesať pod 10 stupňov. Rocky Mountains sú ale iný kaliber ako Vancouver a kašlú na to, že je september. A tak nás hneď druhý deň chytilo čo? Brutálny sneh. Pršiplášť som dodnes ani nerozbalila. Gumáky by mi bez hrubých ponožiek boli tiež na dve veci. A vďaka bohu, že som si vzala tú zimnú bundu 😀

Samozrejme, sme na aute mali letné gumy. Nikde ani v Banffe nám auto nevedeli vymeniť za iné, lebo ževraj nikto nečakal, že tak skoro začne snežiť 😀

cof

A čo bolo najlepšie? Snežilo od prvého momentu tak silno, že najznámejšiu a JEDINÚ priamu cestu z Banffu do Jasperu zasnežilo a uzavreli ju 😀 Cesta sa ináč volá “Icefield Parkway” a je to ževraj jedna z najscénickejších ciest na svete. Je fakt krásna, ale mohla byť krajšia, keby nie je väčšina nádherných skalnatých hôr zakrytých hmlou 😀

cof
Icefield Parkway

Stanovanie sme teda veľmi rýchlo zavrhli. Navyše som hneď prvý deň cesty ochorela, a tak sme sa snažili spávať v moteloch.

Tak nejak vyzeral náš začiatok cesty 😀 Plus, to by sme neboli my, keby sme sa hneď asi tretiu noc nepohádali, lebo choroba, zima, Simonin nedostatok suchého šampónu, Patrikov plán prespať v aute a pod. 😀

Keď na to tak teraz spomínam, tak si hovorím, že väčšinu obštrukcií sme si spôsobili sami 😀

P1020745
Rockies and chill

Obštrukciou, ktorú sme si však nevymysleli bolo Moraine Lake. Najfotogenickejšie jazero sveta. Nádherné. Ale…musím sa priznať, že som nečakala problém, ktorý pri tomto jazere nastal. Neviem, či som si o tom mala viac načítať, ale problém bol taký, že na jazero Moraine Lake sa len tak nedostanete. Prístup k jazeru (a tým otravne dokonalým fotkám :D) funguje tak, že už pri odbočke na jazero stojí “SBS/strážnik”, ktorý má na starosti závoru na ceste. Ten však nepúšťa spôsobom “jedno auto von – jedno auto dnu”. Logika spočíva v tom, že odíde, povedzme, 20 áut, a vtedy on závoru otvorí a dnu pustí nových 20 áut. Lenže vy nikdy neviete, kedy to bude 😀 Ani on vám to nepovie 😀 (skúšali sme sa pýtať). Tri krát sme tomu dali šancu – v rôznych intervaloch/v rôznych častiach dňa. A nič. Moja zúfalosť sa stupňovala. Čo bolo najhoršie. Samotná odbočka a aj jazero bolo v takej vyvýšenej časti, kam keď sme vždy prišli, mne zaľahávalo v ušiach (lebo choroba). Fakt mi to nerobilo dobre, ale…chceš vidieť Moraine Lake? Tak trp 😀

118815911
Toto je ten idylický pohľad na Moraine Lake (Zdroj: Booking.com)

Neočakávaným zvratom bol deň, keď nás zasnežilo. Práve sme sa chceli presunúť z Banffu do Jasperu, ale snežilo od rána tak strašne, že cesty boli úplne neprechodné. Popravde sme skúsili cestu prejsť aj napriek varovaniam, ale po 30 minútach šmykľavou jazdou (rýchlosť asi 20km/h), bez toho, aby sme videli, kde začína jeden pruh, končí druhý a hlavne, kde začína pole a končí vozovka, sme to otočili a stroskotali sme kúsok od jazera Lake Louise. Osobne na mňa toto jazero nezapôsobilo špeciálnym spôsobom. Nepotrebovala som sa tam teda vrátiť.

P1020463
Lake Louise

Tak sme si len sadli do kaviarne poblíž a zvažovali čo ďalej. Sledovali sme “snehové správy” asi 4 hodiny, ale predpovede aj samotná cesta sa len zhoršovali. Dokonca sme sa báli, že sa do Jasperu nedostaneme ani na druhý deň. Keďže sme sa ale nevedeli moc hýbať, povedali sme si, že ako lepšie stráviť čas ako ísť ZASE skúsiť Moraine Lake. A vy už asi tušíte, že áno…šťastie nám prialo a výnimočne bola závora otvorená. Vytrepali sme sa teda na najúžasnejšie jazero sveta a čo ja viem…nebolo to nič moc 😀 Ja som ale asi tušila, že toto jazero skrýva viac…navyše, mojím snom bolo vidieť ho pri východe slnka…

P1020697
Moraine Lake po prvé

Teda, na druhý deň ráno sme vstávali asi o piatej (spali sme hodinu ďaleko od jazera). Trvalo nám síce trochu dlhšie, kým sme sa presunuli k jazeru a slnko už bolo tesne “vyjdené”, ale nám to bolo jedno…lebo…vďaka nepretržite pôsobiacej hmle a zamračeniu, východ slnka vidieť nebolo. Čo sme rovnako neočakávali, o asi pol 7 ráno, boli závory , ktoré boli síce otvorené, ale na parkovisku už bola fullka 😀 Seriózne sa našlo kopec bláznov ako my, ktorí si privstali, aby videli jazero “bez turistov” 😀

P1020806
Ránečko na Moraine Lake

A teraz prichádza to pozitívne “ale”…aj napriek tomu, že parkovisko bolo plné, východ slnka neexistoval a hory okolo jazera boli zasnežené a v hmle – jazero bolo nádherné! Trilión fotiek sme si spravili a aj keď práve toto ráno bolo tesne po našej najväčšej hádke, po 5 sekundách na jazere bolo všetko zabudnuté. Tešili sme sa jak malé deti, užívali sme si výhľad, odignorovali sme všetkých okoloidúcich a všetko sa začínalo obracať na lepšie.

P1020945
Jeden z tých magických momentov výletu 🙂

Až do momentu…a teraz prichádza najvtipnejší zvrat 😀 Neviem, či ešte viac ako Moraine Lake, ale minimálne rovnako strašne som túžila vidieť aj Peyto Lake. Jazero bolo kúsok od Banffu, na ceste do Jasperu.

Po splnení prvého sna a konečnému odsneženiu Icefield Parkway sme sa vybrali pokračovať v ceste. Nebolo to len Peyto Lake, ktoré som chcela vidieť. Po ceste som mala vychytané ďalšie asi tri atrakcie a na ďalších asi desať sme narazili náhodou po ceste. Seriózne je dôvod, prečo je táto cesta taká známa. Samotná cesta bez odbočiek je nádherná a keď vezmete do úvahy, že na každej odbočke vás čaká len ďalšie a ďalšie prekvapenie vo forme vodopádov, jazier, útesov a pod. tak konkurencie jednoznačne niet.

P1020333
Natural Bridge, Yoho National Park

Ale späť k meritu veci…Peyto Lake sme mali ako hneď ďalšiu zastávku po Moraine. Pekne sme teda zaparkovali na parkovisku – tu závory neboli. Ja vytešená utekám k výhľadu a zrazu…

Nič. Biela, bielobiela, nepreniknuteľná hmla a nič viac. Niekde, podo mňou sa malo nachádzať dychberúce azúrové jazero a okolo neho mali byť mohutné hory. Ja som nevidela nič 😀 Som rada, že som videla strom kúsok odo mňa, také zlé to bolo 😀

Smutná, presmutná som odchádzala z tohto miesta, ale čakali nás ďalšie tri hodiny cesty a mnoho iných atrakcií. Tak sme nestrácali čas a vyrazili. Cestou sme videli úžasné veci. Hocikde sme pri ceste zastavili, všeto bolo hodné fotografie. Bežne štvorhodinová cesta z Banffu do Jasperu nám trvala asi 6 hodín.

P1030170
Athabasca Falls

Konečne sme dorazili do Jasperu, dali si fajnový obed – steak, a začali uvažovať, že čo ďalej. Nevedeli sme, či sa ubytovať priamo v meste alebo skúsiť ísť pozrieť ďalšie jazerá. Prípadne, Patrik chcel vidieť Mt. Robson Provincial Park (Mt. Robson je najvyšším vrchom Kanadských skalnatých hôr). A znova prichádza ale…

cof
Ževraj Alberta je preslávená steakami…tak sme to skúsili 😛

Počasie sa medzitým nejak umúdrilo a v Jasperi nebolo ani stopy po snehu. Krásne svietilo slniečko, idylka jak hrom. Z tohto Simona usúdila, že počasie sa muselo umúdriť aj pri Banffe, lebo tak od polovice cesty už bolo pekne. Simona teda hodila smutné psie oči na Patrika, že či by sme predsa len neskúsili sa vrátiť (áno, 4 hodiny cesty), že “však možno hmla z Peyto Lake už zmizla” 😀

Patrik sa pri tomto návrhu tri krát chytil za hlavu, ale ja keď si niečo zaumienim, tak je ťažko. Navyše, keď sa jedná o “splnenie sna” a to, že môj čas v Kanade sa kráti – tak šup späť do auta a ideme.

Čo bolo úplne najlepšie, mojím ďalším snom alebo vecou z môjho Bucket-listu, bolo vidieť živého medveďa v prírode. Prvým dobrým znakom teda bolo to, že na ceste späť, asi hodinu od Jasperu (pri Honeymoon Lake) sme zočili menšieho medveďa motkať sa pri ceste. Hneď sme zastavili, pofototili ho a mne už vlastne k šťastiu stačilo aj toto 😀

Ako sme sa však blížili k Banffu, počasie sa začalo zhoršovať. Čím bližie k Peyto Lake – tým horšie. Kúsok od odbočky na Peyto Lake už znova hmla, akurát začalo aj zase celkom silno snežiť a naše nádeje s tým začali rapídne klesať. Patrik dokonca odmietal k Peyto Lake aj zabočiť, s tvrdením, že nie som normálna 😀 Že NEEXISTUJE, aby bolo jazero vidieť. Podotýkam, že počasie bolo v tej dobe horšie ako bolo ráno, keď sme tam boli.

Ale, ako hovorím, ja som nástojčila. Neskôr som sa aj Paťovi priznala, že ani ja sama som neverila, že tam niečo bude. Bola to však minimálna zachádzka, tak sme sa vytrepali na parkovisko a zaparkovali – ako jediné auto tam :D. Malé optimistické dieťa vo mne sa rozbehlo k výhliadkovni. Patrik, ležérnym, realistickým tempom pomaly išiel za mnou. Ešte si pamätám ako som mu hovorila, nech vezme foťák. On sa znova smial, že nám bude nanič a že ak čistou nááááhodou jazero vidieť bude, tak on osobne tých 500m odkráča späť k autu po fotoaparát.

Myslím, že viete, kam týmto všetkým smerujem. Ja mám proste niekedy sakra šťastie. Kráčala som teda opatrne k výhľadovni (lebo sneh sa celkom šmýkal) a keď som uvidela prvý záblesk azúrovej modrej – extáza je slabý výraz na to, čo ma premklo. Seriózne si neviete predstaviť to šťastie vo mne, keď sa mi zrazu naskytol obraz na vysnívané Peyto Lake obklopené zasneženými horami.

P1030227
Peyto Lake…love love love

Patrik, samozrejme, sa hneď mohol otočiť na opätku, aby zobral foťák 😀 A našťastie ho napadlo zobrať aj ploskačku s tatranským čajom, aby sme tento moment oslávili.

P1030244
Predsa len sme Slováci 😀

Zima bola jak fras. Ja stále chorá. Obaja sme boli unavení po celom dni…a prichádza pozitívne “ale”…ten výhľad bol neskutočný a to ticho – na nezaplatenie. Boli sme tam úplne sami, samičkí, až bolo počuť aj snehové vločky padať. A dodnes, tento moment, túto pol hodinku, čo sme tam strávili a to všetko, čo k tomu viedlo, hodnotím ako jeden z najneskutočnejších a najúchvatnejších zážitkov môjho života.

P1030231
Výhľad

Verím, že to niekomu príde vtipné. Alebo prehnané. Ale v dnešnej dobe, nájsť miesto tak krásne, bez ľudí, je takmer nemožné. Miesto, ktoré nechápem, že nebolo pokryté v hmle pri takom hnusnom počasí.

Navyše, sama dodnes niekedy neverím, že som rok prežila v Kanade. Že som si splnila sen, ktorý som si vysnívala, keď som mala osemnásť. Že som videla miesta, ktoré bežní ľudia obdivujú len na screensaveroch svojich počítačov. Že som bola na NHL. Že som zdolala 10h hike aj s mojimi problematickými kolenami a videla vďaka tomu výhľad roka. Že som objavila naj-naj-najlepšie krídelká sveta či že som mohla, aj keď len na krátky čas, volať Vancouver svojím domovom 🙂

Je to ako hovorilo “motto”, ktoré som objavila tesne predtým ako som šla do Kanady:

Uchádzaj sa o tú prácu. Choď na rande s tým človekom. Kúp si tú letenku. Presťahuj sa do toho mesta. Rob všetky tie veci, ktoré ťa desia, pretože za to stoja 😛