Trampoty slečny Simony

Alebo príbeh o tom ako človek nikdy nevie, či je pripravený na život v zahraničí.

Tento článok venujem všetkým, ktorí sa, ako ja, rozhodli zahodiť starý život za hlavu a začať nový život v inej krajine, aj keď len na chvíľu. Ja som od malička túžila žiť v Amerike. Neskôr som síce toto rozhodnutie upravila na Kanadu, ale stále to bol americký kontinent, ktorý ma lákal. Možno aj vy ste sa rozhodli za život za veľkou mlákou. A možno ste šli na druhý smer, za veľkú pevninu. Alebo k protinožcom. Nech ste už kdekoľvek alebo kdekoľvek ste boli, neverím, že vo vašom živote neprišiel moment, keď ste si povedali “Čo ja tu vlastne robím?” alebo “What the hell just happend?”.

received_10212649602007495-2
Vôbec nám nezamrzlo auto 😀

To je tak, môžete počúvať o iných kultúrach od známych, čítať knihy, pozerať dokumenty, filmy, ale kým nezažijete novú kultúru na vlastnej koži, nebudete vedieť, aké to je. Mojej sestre som zdĺhavo opisovala paradoxy a “vychytávečky” Kanaďanov a amerického života, ale kým neprišla a nevidela všetko na vlastné oči, nechápala tú strašnú odlišnosť našich národov.

IMG_20171209_155048-2.jpg

Naozaj, dodnes si stojím za svojím a tvrdím, že Kanada bola pre mňa väčšia exotika ako Čína 😀 To, samozrejme, neznamená, že aj v Číne som nemala momenty, keď som pozerala okolo seba a rozmýšľala, kam som sa to preboha dostala. Len v tej Číne to človek viac čaká.

IMG_20160426_140142
Ulica v Číne – mimo mesto 😀

Keď však idete do Ameriky, myslíte si, že “však sú to v podstate bývalí Európania, nemôžu byť takí odlišní”. No…môžu…

mde
Keď vás v Kanade nevedia pochopiť, že chcete poldeci rumu a kolu nabok (nie dokopy)…tak dostanete pol deci rumu a pol deci koly 😀

Prečo ale som sa rozhodla dnes venovať článok Kanade a ľuďom, ktorí odišli žiť niekam do neznáma? Lebo mám nostalgický týždeň. Dva roky (a štyri dni) dozadu bol deň, keď som prvý raz vstúpila na vytúženú zem americkú, a tak si splnila takmer celoživotný sen. Plná očakávaní a nádejí, že dobijem kanadský kulinársky svet som vystúpila z lietadla, pripravená začať nový (“lepší”) život. Ach, bola som to ja ale naivná 😀 Mal ma niekto prefackať už vtedy 😀 Mňa však jemne prefackali prvé dni kanadskej reality.

cof
Jedna z prvých foto vo Vane

Ale nie, nič tragické sa nestalo. Žiadna dráma sa, našťastie, nediala. Boli však chvíľky, keď som naozaj spochybňovala svoju schopnosť prežiť sama samičká v novom štáte, ďaleko od všetkých, bez ich pomoci alebo aspoň rady, že ako si pomôcť sama. Už len časový posun je sviňa. Niečo sa vám stane a vy by ste chceli zavolať domov a vykecať sa, ale tam je 1h ráno, streda, a teda zhodnotíte, že asi nie je najlepší čas vyplakávať sestre o tom, ako ste neschopná zatvoriť dvere na byte 😀

A to je „true story“. Popravde, jeden z mojich obľúbených príbehov z kanadského života. Teraz sa už na tom smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Začnem teda aj dnešok týmto „highlightom“.

Nakoľko som doletela do Kanady asi o deviatej večer, nerátam ten deň ako môj prvý. Ten pre ma začal až ránom, keď som sa zobudila. V cudzom byte. U ľudí, ktorých som spoznala večer predtým. Sama. Lebo oni museli pracovať 😀 A tak som sa porozhliadla a až vtedy som si začala pomaly uvedomovať, že som to fakt spravila. Že sa mi to celé nesníva. Povinne som poskypovala s rodinou, aj keď pocity moc vtedy nebolo aké zdieľať, však som ešte ani nevyšla z bytu. Po raňajkách som sa odhodlala vystrčiť nohu z domu a ísť sa poobzerať po okolí a možno už aj vybaviť nejaký paušál alebo niečo podobné. Veselá som sa teda obliekla, obula, počasie bolo krásne, tak že idem….alebo aj nie.

IMG_20171107_112456.jpg
Pre istotu som si odfotila dom, aby som sa vedela vrátiť

A tu príbeh začína. Ako som vyšla z bytu, že idem zamknúť, tak mi to nešlo. Kľúč dvere odomykal, ale nezamykal. Túto schopnosť kanadské kľúče zväčša postrádajú 😀 Mne sa aj marilo, že mi nový spolubývajúci (ďakujem Mirko 😉 ) ukazoval ako sa dvere zamykajú. Ale, niečo sme aj popili ten prvý deň – však Slováci, a asi by som aj tak zabudla, lebo príliš veľa zážitkov, emócií – bola som proste mimo 😀

Jediné, čo som si pamätala, že mám niečo robiť s kľučkou. Tak som ju tam kmásala 15 minút. Točila, ťahala, stláčala, vychádzala z bytu a vchádzala, že však skúsim to aj z druhej strany a stále nič. Dvere stoj čo stoj zostávali odomknuté. Chvíľu som aj zvažovala, že kašlem na to a ostanem v byte 😀 Ale, nakoniec, prežula som svoju pýchu a so sklopenými ušami napísala Mirovi na Messengeri, aby mi zopakoval trik, ktorým sa dvere zamykajú. Odpoveď, našťastie, prišla promptne a ja som sa konečne dostala z okov nedobyteľnej (alebo teda silno dobyteľnej) stavby, ináč zvanej náš apartmánový dom.

bty
Úplne prvá kanadská selfie 😉 (tesne po vyslobodení z bytu 😀 )

Seriózne sa smejem sama na sebe, keď si spomeniem ako som tam šaškovala 15 minút bez akéhokoľvek výsledku. Viete si predstaviť, že som sa cítila jak najväčší hlupák na zemi a veľmi vážne som prvýkrát prehodnocovala svoju schopnosť žiť za veľkou mlákou.

Čo je ale najlepšie, toto síce je môj obľúbený príbeh a prezentujem ho ako prvý „fail“, ale musím sa priznať, že ten skutočne prvý „fail“ prišiel hneď ako som priletela. Tak zo solidarity zozdieľam aj tento príbeh.

Znova taká maličkosť, ale klbko stresu, prvý raz v živote sama v cudzine, som sa bála ísť metrom z letiska. Neviem prečo, lebo metro v Kanade funguje rovnako jednoducho ako kdekoľvek v Európe, ale povedala som si, že s batožinou a všetkým bude jednoduchšie odviezť sa taxíkom. Aspoň k SeaBusu (lodná hromadná doprava, ktorá premáva medzi Downtownom a North Vancouverom). Tak som si vykročila vpred, našla taxík, uistila som sa, že môžem platiť kartou a veselo nastúpila. Všetko bolo super až do momentu, kým neprišlo na platenie. Taxikár mi zastavil pred stanicou Waterfront a keďže sa ma cestou pýtal, kto som, čo som, tak vedel, že som nová a poinformoval ma o tom, že zvykom v Kanade je dávať prepitné aj v taxíku. Kto som ja aby som mu oponovala? Bolo mi to aj tak jedno. Hlavne, že ma odviezol tam, kam mal. Aj keby si vypýta 100 dolárov 😀

cof
Aj pivo v Kanade má špeciálne príchute 🙂

Ja som si však myslela, že keď platím, povedzme 35 dolárov, tak 5 dolárov tringelt alebo koľko chce si proste naťuká do terminálu pán taxikár a ja len pípnem mojou kartou a všetko na svete bude pekné. Ale takto to nefunguje. Pán taxikár si svoju základnú sumu za odvoz naťukal a ja som mala doťukať ostatné. A tu prichádza môj prvý stret s kartovým terminálom 😀 V prvom rade odo mňa terminál chcel info, či platím z účtu „Savings“ alebo „Checking“. Ani jedna možnosť mi vtedy nič nehovorila, tak som len niečo stisla. Našťastie správne. A potom prišlo na ťukanie prepitného. Neviem, či zo stresu alebo proste mi to nešlo do hlavy, som nevedela naťukať normálnu sumu. Celá som bola mimo. Nakoniec sa mi tam ukázala suma 10 centov a ja spokojná, že aspoň niečo sa tam objavilo som klikla „yes“ a dúfala som, že sme s taxikárom okey. No, keď taxikár videl, koľko som mu dala, pozrel na mňa veľmi opovržlivo 😀  ťažko mu vysvetliť, že my na Slovensku nie sme zvyknutí ťukať si sami na terminále trigelt a že nie som nevďačná, len neschopná 😀 Tak mi horko ťažko vybral kufre z taxíka, ešte raz na mňa škaredo pozrel a mám pocit, že si niečo aj zamrmlal 😀 Mne to už ale bolo jedno. Hlavné bolo, že som na stanici a že idem ďalej 😀

Teraz mi prídu tieto momenty strašne vtipné. Len dúfam, že naozaj aj ostatní zažili takého nelichotivé prvé momenty, a nie som len sama takýto blázon 😀 Ak aj som sama, tak vás aspoň pobavím, keď nič iné.

cof
Prvý týždeň, keď som sa snažila zapadnúť – kúpa novej košeľe

Vtipný bol môj celý prvý týždeň, ktorý sa niesol v spoznávaní „novej“ kultúry. Napríklad, celý prvý týždeň som nepoužívala autobusy v rámci hromadnej dopravy, lebo som nevedela ako 😀 Hlavne, autobusová doprava je podľa mňa vo Vancouvri veľmi neprispôsobená turistom, lebo prídete na zastávku autobusu. Tá je označená tabuľkou ale…

bus stop sign-2
Ukážka autobusovej zastávky vo Vancouvri      Zdroj (www.alamy.com)

Ako môžete vidieť, tabuľka obsahuje piktogram autobusu (aspoň niečo) a nejaké záhadné číslo zastávky (nič nehovoriace pre oko cudzinca). Pod ním sú čísla autobusov, ktoré tam stoja a ich smer/konečná zastávka. V teórii vám to niečo môže pomôcť. Áno, viete povedať, že autobus č.6 by sem skôr či neskôr mal prísť a očividne jedna zo zastávok, pravdepodobne jedna z posledných je Davie. Kto z vás nebol vo Vancouvri, viete sa na základe tejto informácie dostať napr. k pláži? Viete čo je Davie? Či je to posledná zastávka alebo smer? Alebo kedy autobus príde? A či vlastne príde, nakoľko niektoré autobusy už po istej hodine alebo v niektoré dni nepremávajú? 😀 Nemáte šancu 😀 Rozpisy ako chodia autobusy sú na zastávkach vo Vancouvri veľmi zriedkavé. Videla som ich za rok tam strávený možno tri krát, a to som autobusom chodila celkom často 😀 (Btw autobus č.6, familiárne zvaný „Davie“, premáva po ulici Davie st. – premáva len po tejto ulici a spraví na nej asi 7 zastávok. Čo je najlepšie, na konci tejto ulice sa autobus neotočí, zahne na ulicu Robson st. a zmení svoje číslo na č.5 a pod touto číslovkou ide ďalej po Robson st., kde absolvuje ďalších 7 – 8 zastávok).

K celému tomuto zmätku v autobusovej doprave som ja osobne ani netušila ako si zakúpiť lístok. Spolubývajúci mi povedali, že vojdem do busu a kúpim, ale ja som sa bála, že ako to prebieha 😀 Kde dám peniaze, či komu 😀 V konečnom dôsledku som zistila, že keď mám kartičku na MHD, tak ju stačí priložiť na takú modrú plochu v autobuse, keď doňho vchádzate a on vám automaticky vezme 2,20 alebo koľko CAD. Ak nemáte nabitú kartičku, viete platiť mincami, na ktoré je tam zjavne vyhradený priestor. Peniaze tam hodíte a následne sa vám vypľuje lístok. Ja som sa však bála toto zistiť sama 😀 Takže prvý týždeň som sa riadne nachodila, lebo v North Vane nepremáva metro. Navyše je celá táto časť do kopca. Vďaka tomu som každý deň šliapala 15 blokov dole z kopca, keď som chcela ísť do mesta a 15 blokov hore do kopca smerom domov 😀

cof
North Van a výhľad na Downtown

Musím sa ale priznať, že takýto truľo už nie som. Kanada ma minimálne naučila otvoriť si ústa a nebáť sa spýtať aj cudzích ľudí na cestu alebo autobusára, na to ako funguje zakúpenie lístka a podobne 😀 Verím tomu, že komukoľvek život v zahraničí pomôže k samostatnosti. Síce som na Slovensku v období pred Kanadou pracovala, sama som si platila byt aj všetko, ale začať nový život v Kanade, vybaviť si všetky papiere, zvyknúť si na úplne nové zvyky, to sa človek doma nenaučí. Tu sa vždy viem spoľahnúť, že mi niekto pomôže. Tam som v podstate nemala nikoho. Našťastie však komunita Slovákov je vo Vancouvri veľká a sú veľmi ochotní pomôcť komukoľvek na začiatku, takže po čase som aj tam mala ľudí, ktorí mi pomohli. Zo začiatku však nechcete otravovať neznámych  ľudí s hlúposťami typu „neviem zamknúť dvere“ :D.

Veľmi vtipné boli aj začiatky v novej práci. To je tak, keď idete robiť baristku a netušíte ani aký je rozdiel medzi latté a cappuccinom 😀 To by ale až taký problém u mňa nebol. U mňa nastal kultúry zraz, keď prišlo na prekvapkávanú kávu. Väčšina obyvateľstva Kanady aj Ameriky, si dovolím tvrdiť, funguje na tejto káve. U nás sú to skôr strojové kávy alebo instantné, u nich prekvapkávané. Akože pre mňa lepšie, som si myslela.

Ja si teda prídem prvý deň do roboty, všetko mi poukazujú a vysvetlia mi aj to, že v dvoch “sudoch” na pulte je prekvapkávaná káva. Niečo mi k nej hovorili aj viac, ale kto si to všetko má zapamätať, nie? 😀 Toľko informácií na začiatok. Navyše som vo všeobecnosti bola v strese, že sa mám rozprávať s ľuďmi, a že čo ak im nebudem rozumieť, čo ak im pokašlem objednávku, čo ak budem pomalá, čo ak, čo ak, čo ak…

cof
Prvá káva v Bean Around the World

Najlepšie je, že som mala robiť s kasou a ja som ešte ani nerozoznala ich peniaze 😀 Chudáci Kanaďania, boli, našťastie, mega milí a chápaví. Dokonca sa snažili mi pomôcť, že “just give me the loonie”, čím ma len viac pomotali. Loonie v Kanade je 1 dolárovka, Toonie je 2 dolárovka, Quarter je 25 centov, Dime je 10 centov a Nickel je 5 centov. Aj keby mi povedia, že “give mi one dollar”, tak by mi minútku trvalo objaviť, že ktoré to je z tých všetkých mínc. Ale keď povedali loonie, tak ma úplne stratili 😀

Späť ale k meritu veci. Takže káva. V Amerike aj Kanade, aby ste vedeli, existuje dark roast a medium roast. Dark roast sú viac krát pražené kávové zrná, sú teda tmavšie, majú výraznejšiu chuť, ale za to menej kofeínu. Medium roast je pražená raz, bledšia, chuť je jemnejšia, avšak kofeínu má viac. Osobne, ak idete prvý krát do Ameriky, pýtajte si medium roast, je taká tradičnejšia. Dark je menej populárna, trochu špecifickejšia, a nie všetci jej prídu na chuť. Samozrejme, keď mne toto vysvetľovali, tak som očividne vypla. Alebo proste nepochopila. Neviem. Zapamätala som si však, že máme tri veľkosti pohárov – small (malý), medium (stredný) a large (veľký). Som to ale šikovná 😀

Prvý deň som v podstate len pomáhala dávať vhodné poháre baristom, maximálne som mohla plniť poháre prekvapkávanou kávou. Však to by zvládla aj opica. A možno nie. Prvý krát, keď manažérka na mňa kričí, že chce „medium medium“, tak ja že OK. Vzala som stredný pohár naplnila kávou zo sudu, ktorý bol najbližšie, podala zákazníkovi a spokojná sama so sebou čakala, čo bude ďalej. Ďalší zákazník a znova „medium, medium“, ešte stále som spokojne naplnila pohár. Až po tretí krát pri „medium medium“ som si už hovorila, že či si o mne manažérka myslí, že som tak mimo, že však mi nemusí dva krát opakovať, že “stredná stredná” veľkosť pohára 😀 (Ahoj, Martinka :D)

Chápete, že? 😀 Ak nie, tak sa vráťte k časti, kde hovorím, že existujú dva druhy prekvapkávaných káv, a to „DARK roast“ a „MEDIUM roast“. Pre rýchlosť času na mňa samozrejme nekričali medium size, medium roast – iba medium medium. Preto tam boli dva sudy, lebo jeden bol dark blend a druhý medium. Ono to na nich bolo aj malým písmom napísané, som potom zistila 😀 Dnes by ma už len zaujímalo, koľko ľudí v ten deň dostalo úplne iný druh kávy ako chceli 😀 Ale nikto sa nesťažoval. Možno som mala šťastnú ruku 😀

cof
Bean Around the World…kaviareň, kde som kadečo za ten rok pomotala 😀

Ono sa to celé po čase začalo zlepšovať. Tých failov bolo čím ďalej, tým menej. Hlavne, keby sa niekedy nehanbím spýtať sa aj dva krát, tak by som veľa situáciám predišla 😀 Takže si myslím, že keby teraz začínam život niekde v Japonsku, už by to asi bolo lepšie. A možno nie 😀

Cítim sa lepšie, keď si napríklad spomeniem ako za mnou prišla sestra s Romčom a stretli sme sa v Amerike. Jeden deň na hoteli, Romčo asi po 10 minútach vyšiel z kúpeľne a pýtal sa nás, ako preboha sme spojazdnili sprchu, lebo on nevie, čo má robiť 😀 Na to, aby išla voda zo sprchovej hlavice a nie z kohútika, bolo treba ten kohútik povytiahnuť von 😀

Rovnako v Číne raz na hoteli som nevedela ani za sveta zapnúť svetlá. Asi pol hodinu som chodila po izbe, skúmala ju, stláčala kadečo, až som objavila čudných asi 7 otáčacích štuplíkov na komode, ktoré ovládali jednotlivé svetlá 😀 Pozitívnou myšlienkou však bolo, že som na to došla, lebo ráno, keď sme sa ako skupina stretli, jeden účastník zájazdu hromžil, že celý večer si musel svietiť telefónom, lebo neprišiel na to, ako zapnúť svetlá 😀

IMG_20160416_190958-2
V Číne majú napríklad záchody vlastnú kultúru 😀 (aj angličtina)
IMG_20160424_151641
Ázijská angličtina ma dodnes baví najviac

Stávajú sa rôzne veci. Hlavne treba vedieť, že v tom nie ste sami. Faux-pas je súčasť života a osobne dnes spomenuté príbehy sú jedny z mojich obľúbených, keď hovorím o svojom roku v Kanade. Nič sa hrozné nestalo, zasmiali sme sa alebo sa smejeme teraz a už aspoň viem ako funguje doprava vo Vancouvri, či ako zamykať rôzne zámky v Amerike a Kanade. Nie hocikto si tieto skills môže dať do životopisu 😀

Čo vás nezabije, to vás posilní 😀 Ak teda žijete niekde mimo a máte podobné príbehy, pokojne sa s nimi podeľte, budem rada. Ak vás takéto zážitky len čakajú, spomeňte si na mňa, keď sa budete cítiť ako úplný neschopák, že nie ste v tom sami 😀 Treba to brať s humorom, však nikto učený z neba nespadol 😀 či?

P1020818
Trampoty Miss Simony